Energetická politika na Slovensku, ale tiež v Európe, má za cieľ „vyliečiť“ roky trvajúcu závislosť na fosílnych palivách. Žial, zatiaľ to vyzerá tak, že časté zmeny legislatívy robia liek horším, ako je samotná choroba, píše Ján Porvazník.
Primum, non nocere. („V prvom rade neškodiť“ alebo výkladovo „Ak nemôžeš pomôcť, aspoň neškoď“). Toto latinské úslovie je známe najmä z prostredia medicíny a je parafrázou jedného z najdôležitejších posolstiev Hippokratovej prísahy. V súčasnosti sa čoraz viac natíska do kontextuálneho spojenia s vývojom energetickej politiky na Slovensku, ale tiež v Európe. Tá má za cieľ „vyliečiť“ roky trvajúcu závislosť na fosílnych palivách. Žial, zatiaľ to vyzerá tak, že časté zmeny legislatívy robia liek horším, ako je samotná choroba.
ÚRSObíme to podľa seba
Ostatným signálom poukazujúcim na tento fakt bolo problematické rozhodnutie ÚRSO o neudelení podpory na rok 2015 zhruba 30 % alebo výstižnejšie v absolútnom vyjadrení zhruba 1 200 subjektom zabezpečujúcim výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov (OZE) a kombinovanú výrobu elektriny a tepla (KVET). Stanovisko ÚRSO vyvolalo plamenné reakcie nielen na strane ukrátených výrobcov, ale aj na strane samotného regulátora, ktorý sa snaží všemožne toto rozhodnutie brániť, aj za cenu patetických argumentov, ktoré len podčiarkujú fakt, že aktuálne nemá riešenie, ktoré by vedel ponúknuť – má len (ne)šikovné záplaty.
S týmto postupom sa však v prípade OZE nestretávame po prvýkrát. Či už to bolo náhle ukončenie udeľovania licencií pre pripojenie a prevádzku veľkých solárnych elektrární, nieveľmi transparentné štandardy pre udeľovanie stavebných povolení pre malé vodné elektrárne, nejasné vymedzenie pravidiel pre výstavbu veterných elektrární, alebo zastavenie spaľovania drahej drevnej hmoty, ktorá bola v elektrárňach na biomasu spaľovaná v dôsledku nejasnej regulácie a neexistujúceho vymedzenia surovín vhodných pre spaľovanie. Uvedené fragmenty osamote poukazujú na systematický problém.
Politické kotrmelce v energetickom ringu
Problematické rozhodnutie ÚRSO dáva zároveň ďaleko komplexnejší odkaz, ako len memento zredukované do podoby nespokojných prevádzkovateľov OZE. Dáva najavo, že regulátori v Európe sú pod tlakom a robia nekoheretné politické kotrmelce. Za všetky spomeňme situáciu z konca roka 2013. Na základe správy o pozitívnych dopadoch podpory OZE v EÚ z leta 2013 mal byť novembri 2013 na pôde Európskej komisie rozdiskutovaný postup ďalšieho rozvoja podpory a zvyšovania konkurencieschopnosti OZE v rámci energetického mixu. Namiesto toho sa však objavili pravidlá k ukončeniu údajne kontroverznej podpory a výhľadovo sa otvorili možnosti podpory výroby elektrickej energie z uhoľných a plynových zdrojov. Taktiež bolo vopred naznačené, že podpora jadrovej energie sa utlmí, na čo o mesiac neskôr britská vláda prísľúbila realizátorom nového jadrového projektu v Hinkley Point podporu vo forme garantovaných cien. Je ťažké nemať v tejto politickej stratégii zmätok.
My máme na Slovensku svojho politického „slona v izbe” (anglické príslovie poukazujúce na evidentný fakt, ktorému sa prezieravo vyhýbame), ktorým je baníctvo a podpora výroby elektriny z tepelných elektrární. Na zachovanie tohto „tradičného“ odvetvia sa už „tradične“ skladá celá spoločnosť – priamo vo forme vyšších cien elektrickej energie (podobne ako v prípade OZE) a tiež nepriamo, prostredníctvom štátných dotácií z rozpočtu Ministerstva hospodárstva a oslobodením od spotrebnej dane. Hoci si tvrdú a obetavú prácu baníkov nesmierne vážim, faktom zostáva, že čoraz nekvalitnejšie uhlie (prípad baní BHP, ale aj bane Dolina), ktoré dolujú čoraz náročnejším spôsobom, vyťahuje z vrecka daňového poplatníka a spotrebiteľa energií v jednej osobe podstatne viac prostriedkov ako obnoviteľné zdroje eo ipso.
Podľa vyhlásení predstaviteľov vlády SR z jesene uplynulého roka, je zrejmé, že s utlmením ťažby ani náznakom nepočítajú. Naopak, deklarácie, že v prípade zoštátnenia zvyšnej časti Slovenských elektrární pomôže štát zamestnanosti na hornej Nitre, sú politickým figovým listom a jedným z koreňov problému slovenskej energetiky. Toto lineárne videnie navyše len sotva povedie k rozvoju tak komplexného systému, akým nová energetická paradigma je. Je teda tento výsostne politický postup, ktorý aj v týchto dňoch sledujeme o ochrane spotrebiteľa a nízkych cenách elektrickej energie a tepla? Alebo je to o ekonomike, zamestnanosti, o voličoch? To je na každého osobnom posúdení. Ja som presvedčený, že ľudia by mohli mať lacnejšiu energiu vďaka lepšiemu manažmentu vlastnej spotreby, existujúcej schéme skladovania energie z OZE, či dobre cielenej podpore energetickej efektívnosti.
Zároveň si myslím, že baníci a prevádzkoví pracovníci nováckej elektrárne by mohli alternatívne zateplovať školy, nemocnice, domy, alebo pracovať na rozvoji prenosovej sústavy, prípadne stavať prečerpávaciu vodnú elektráreň, ktorá by slúžila ako „veľká batéria“ pre energiu z obnoviteľných zdrojov. Kde nájdeme peniaze na tieto „zelené programy“ a potrebnú rekvalifikáciu? Tam kde nachádzame peniaze na trináste dôchodky, štadióny, lístky na vlak…a nezabúdajme na eurofondy a projekty Horizontu 2020.
Energetický trh sa mení a s nim sa menia pravidlá
V rámci EÚ bolo už dávnejšie prijaté rozhodnutie prenechať v sektore energetiky úlohu výrobcov a integrátorov súkromným spoločnostiam. Bolo a je úlohou vlád a regulátorov pripraviť pre takýto krok zrozumiteľný legislatívny rámec. Tu, rovnako ako v akomkoľvek inom priemyselnom odvetví platí, že ustálenosť legislatívneho rámca je predpokladom stabilného rozvoja a rýchleho „učenia sa” trhu. Naopak, s novými rizikami (v podobe legislatívnych zmien) sa trh stáva opatrnejším, ba čo viac, má vyššie očakávania, či už v podobe vyšších cien, resp. garancií a podpôr (aktuálne je dobrým príkladom výstavba jadrových zdrojov vo Veľkej Británii, Francúzsku, ale i u nás). Posun k trhovému zmýšľaniu predstavuje historickú zmenu v sektore, ktorý bol zvyknutý na spravidla stabilné a predvídateľné prostredie, minimálne množstvo prevádzkovateľov rovnako predvídateľných zdrojov a na izolovaný domáci trh.
K trhovým princípom v energetike legislatíva EÚ pridala razom aj environmentálne ciele. Európa (a v jej rámci aj Slovensko) sa razom ocitla v stave akejsi schizofrénie medzi slobodným trhom a centrálnym plánovaním a v kakofónii environmentálnych a socio-ekonomických cieľov. Možno plne súhlasiť s tým, že podporiť rozvoj a adopciu nových ekonomicky nie práve najefektívnejších čistých technológii bolo dobrým a urodzeným krokom. Či už išlo o protikrízové opatrenie alebo snahu o plnenie dlhodobej vízie. Problémom ostávajú zvolené nástroje, ich nastavenie a najmä ich zosúladenie so zvyšnými časťami systému. Táto oblasť bola a je výrazným spôsobom podceňovaná, čoho dôsledkom je aj ostatné rozhodnutie ÚRSO – žiaľ, znova nesystematické.
Nová energetika a OZE – politický problém alebo spoločenská nutnosť?
Nezvládanie transformácie a úskočné riešenia sú aktuálnym európskym fenoménom. Dnes v krajinách EÚ (až na pár výnimiek – napr. Dánsko) prevláda krátkozraký politický pragmatizmus. Potvrdzuje to aj slovenský príklad. Otázka znie: rieši takýto postup fundamentálny spoločenský problém, rieši problémy energetickej chudoby, či energetickej suverenity, je cestou k trvaloudržateľnej energetickej stratégii? Obávam sa, že opak je pravdou. Dôsledkom tohto prístupu môže byť prehĺbenie aktuálnych socio-ekonomických problémov, ale aj pribrzdenie rozvoja európskeho energetického trhu. Vyčkávanie so systémovými zmenami navyše s najväčšou pravdepodobnosťou prinesie vyššie celkové náklady na integráciu obnoviteľných zdrojov, či vyššiu ekonomickú náročnosť podpory programov energetickej efektívnosti. Stať sa to môže napríklad už v prípade, že sa dosiahne celosvetový konsenzus a schváli sa akcelerovaný scenár pre boj s klimatickými zmenami na najbližšom summite COP21 v Paríži.
Zásahy voči prevádzkovateľom OZE zároveň odkláňajú pozornosť od podstaty veci a súvisiacich príležitostí. Obnoviteľné zdroje na trhu sú (aj vďaka spoločnej energo-environmentálnej politike EÚ a štedrým dotáciám) a budú (transformácia energetického systému na báze OZE je plne podporovaná priorita EÚ – klimaticko-energetický balíček 20/20/20 do roku 2030). Namiesto ich vylúčenia z podpory je potrebné hľadať spôsoby ako ich v sústave udržať a využiť dáta, ktoré tieto výrobne jednotky produkujú na zlepšenie a stabilizáciu ich pozície v energetickom mixe krajiny. Dobrý príklad, ako tak urobiť a napríklad sa tiež vysporiadať so štedro nastavenými výkupnými cenami pre OZE prezentovalo Nemecko už v roku 2012 v podobe opatrenia „Marktprämie“ (Market Premium). Je zrejmé, že tieto elektrárne so sebou prinášajú výzvy, ktoré sa donedávna v energetike neobjavovali, ako nestabilná výroba, vysoká nárazová záťaž siete, či potreba skladovania elektrickej energie. Toto nóvum robí vrásky na čelách manažérov a inžinierov výrobcov, prenosových sústav, distribučných spoločností, aj regulátorov. Zároveň však otvára kapitolu inovačných možností na strane spotrebiteľského správania a rovnako aj na strane inteligentných riešení pre vyvažovanie elektrizačných sústav. Núkajú sa inovatívne riešenia pre riadenie spotrebiteľského dopytu (demand-response), alebo znižovanie energetickej náročnosti budov, priemyselnej výroby, dopravy a verejných služieb. Tomuto všetkému bude regulátor spolu s vládou chtiac-nechtiac čeliť. Obnoviteľné zdroje sú totiž spolu s jadrovými a plynovými zdrojmi jediným liekom na klimatické a energetické neduhy a garanciou stabilnej a udržateľnej energetickej sústavy budúcnosti. Prostredníctvom démonizovania a fiktivizovania ich spoločenských dopadov sa dostávajú do povedomia verejnosti v pokrivenom svetle.
Jan Porvazník, spolupracovník ESI, výskumny pracovník na University of California v Berkeley, USA, kde sa zaoberá aplikovaným interdisciplinárnym výskumom v oblasti energetiky. Podieľa sa na projektoch ekologických a energeticky efektívnych riešení pre mestskú infraštruktúru, ako aj nastavením energetických a klimatických politík.
