Názory: Európa 2020. Inteligentná stratégia?

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Emisie
Ilustračné foto. SITA/AP

Mohli by sme byť názoru, že všetky činnosti sa vykonávajú podľa plánu a Európska únia sa progresívne blíži ku snu o zelenej budúcnosti. Význam a konečné efekty programu sú nepopierateľné, no o kvalite a efektívnosti opatrení zameraných na reformu energetického sektora sa dá pochybovať.

Európska únia už viac ako dvadsať rokov stojí na čele globálneho frontu bojujúceho proti klimatickým zmenám. Bola jedným z hlavných svetových aktérov v oblasti environmentálnej diplomacie, ktorá naplno odštartovala prijatím UNFCCC (1994), pokračujúc neúspešným Kjótskym protokolom (1997), a na koniec zlyhanými rokovaniami v Kodani (2009). Vzhľadom na pomalý pokrok v globálnom ekologickom hnutí sa európske krajiny rozhodli konať na svojom území a v roku 2010 prijali „klimaticko-energetický balík“ , v rámci stratégie „Európa 2020“, ktorý má tri hlavné ciele. Nakoľko do oficiálneho konca prvého časového rámca energetickej agendy EÚ (plány pokračujú do 2050) ostávajú menej ako štyri roky, je na čase, aby sme sa pokúsili zhodnotiť výsledky prijatých zmien.

Znižovanie emisií

Krajiny EÚ sa zaviazali znížiť emisie skleníkových plynov v rámci európskeho systému obchodovania s emisnými kvótami (do neho spadá 45% celkových emisií) o 20% oproti úrovni z roku 1990; zvýšiť podiel z obnoviteľných zdrojov energií (OZE) o 20% na hrubej konečnej spotrebe energie (čo predstavuje nárast o 11,5% v porovnaní s rokom 2009); a priblížiť sa k zvýšeniu energetickej efektívnosti minimálne o 20%. Avšak, tretí bod nie je právne záväzný a ako východiskový bod slúži rok 2005. Kompletnou rekonštrukciou prešiel ETS, pretože balík národných kvót na emisie bol nahradený jednotným európskym systémom, cez ktorý mohli krajiny kupovať kvóty prostredníctvom aukcií. Emisie z priemyselných oblastí, ktoré sú mimo systému, vrátane emisií domácností, dopravy, poľnohospodárstva a z odpadu mali byť znížené o 10% oproti úrovni z roku 2005. Ako súčasť energetického balíka Európska rada tiež rozhodla o zvýšení podielu biopalív o 10% vo všetkých krajinách EÚ. Európska komisia stanovila pre každý členský štát cieľové ukazovatele zníženia, a pre nových členov zvýšenia emisií mimo ETS, aby bol stimulovaný ich priemyselný rozvoj. Indikátory pre jednotlivé krajiny sa pohybovali v rozmedzí od -20% do + 20% pod/nad úrovňou z roku 1990. Slovensku bol stanovený cieľ znížiť nárast emisií skleníkových plynov mimo sektora ETS tak, aby nepresiahli úroveň z roku 2005 o viac ako 13%, zvýšiť podiel energie z OZE na hrubej konečnej spotrebe energie na úroveň 14%, zvýšiť energetickú efektívnosť úsporou 11% konečnej spotreby energie v porovnaní s priemernou spotrebou v rokoch 2001 až 2005. EK ustanovila minúť 48 miliárd eur ročne, aby boli dosiahnuté určené ciele.

Dosiahnuté výsledky

Takáto právne záväzná dohoda okrem iného sľubovala zabezpečiť hospodársky rast prostredníctvom vytvárania malých a stredných podnikov na stavbu elektrární využívajúcich obnoviteľné zdroje energie, tým pádom vytvárať tisíce nových pracovných miest v oblasti zelených technológií. Správa Európskej komisie, ktorá každoročne hodnotí dosiahnutý pokrok energetického a environmentálneho balíka, poznamenala, že strany EÚ smerujú k zníženiu emisií skleníkových plynov do roku 2020 o 24% v porovnaní s úrovňou z roku 1990. Podľa jej vyjadrenia v roku 2014 tvoril zisk z predaja kvót na emisie 3,2 miliardy eur, z ktorej 50% by mali krajiny vynaložiť na ciele týkajúce sa energetiky a boja proti klimatickým zmenám. Očakáva sa, že podiel energie z obnoviteľných zdrojov v roku 2020 dosiahne 21%, v tomto roku dosahuje úroveň 16%. Smernica o energetickej účinnosti z 2014 skonštatovala, že krajiny sú schopné pri súčasnom tempe dosiahnuť úspory energie len 17%, čím nebude splnený tretí bod.

Nie je všetko také pôsobivé, ako by sa mohlo zdať

Analyzujúc dosiahnuté výstupy, mohli by sme byť názoru, že všetky činnosti sa vykonávajú podľa plánu a Európska únia sa progresívne blíži ku snu o zelenej budúcnosti. Význam a konečné efekty programu sú nepopierateľné, no o kvalite a efektívnosti opatrení zameraných na reformu energetického sektora sa dá pochybovať. Zdá sa, že nevýhody tejto stratégie prevyšujú jej výhody.

Po prvé, cieľ 20% nie je pre Európu dostatočne ambiciózny, pretože je zrejmé, že členské krajiny dosiahnu plánované výsledky pred rokom 2020. Okrem toho, globálna hospodárska kríza, ktorá viedla k poklesu výroby a tým aj emisií skleníkových plynov urýchlila realizáciu plánu znížiť tieto emisie bez väčšej námahy.

Po druhé, energetický a klimatický balík pozitívne stimuloval rast podielu OZE v celkovom energetickom mixe, ale nastavené národné ciele prinútili vytvárať energetické kapacity v štátoch s nízkym potenciálom pre konkrétny druh OZE, kde to bolo ekonomicky nerentabilné. Pokračujúc v začatom kurze, vlády krajín budú musieť v dlhodobej perspektíve rozsiahlo investovať do obnoviteľných zdrojov energie, nakoľko súkromný sektor nebude schopný financovať veľké projekty bez štátnej podpory, vzhľadom k nekonkurenčným cenám vyrobenej energie v porovnaní s ostatnými energetickými zdrojmi. V rámci Európskej únie neexistuje jednotný postoj k energetickému balíku 2020, pretože štáty stoja pred voľbou medzi udržateľnými zdrojmi energie, ktoré nie sú spoľahlivé vzhľadom ku diskontinuite výroby energie tradičnými, špinavými, ale spoľahlivými zdrojmi (atóm, uhlie, plyn). Niektoré najviac rozvinuté krajiny ako Nemecko, krajiny Beneluxu a škandinávske krajiny aktívne lobujú za prechod k nízkouhlíkovemu hospodárstvu, zatiaľ čo ostatné krajiny, napríklad aj krajiny V4, dávajú prednosť tradičným typom energie. Problém tiež vznikol na úrovni spotrebiteľov, nakoľko vzrástli ceny elektriny v dôsledku konkurencie medzi dotovanými energiami z OZE, ktorých výroba je kvôli technológiám drahšia v porovnaní s tradičnými energetickými zdrojmi.

Po tretie, slnečné, veterné a geotermálne elektrárne sú dlhodobo vystavované kritike, nakoľko nemajú dostatočný výkon, aby dokázali uspokojiť rastúci dopyt po energií. Preto energetická a klimatická politika 2020 ohrozuje energetickú bezpečnosť EÚ, ktorá je jednou z hlavných osí nového projektu energetickej únie EÚ. Navyše zrieknutie sa predovšetkým jadrovej energie a snaha zvýšiť úlohu OZE vylučujú možnosť koncentrácie energeticky náročných priemyselných odvetví v Európe. V dôsledku toho krajiny EÚ presunuli ekologicky nečisté priemyselné výroby do rozvojových krajín (v prvom rade do Číny), čím sa zbavili zodpovednosti, keďže vlastne len zmenili geografické umiestnenie emisií skleníkových plynov. Tu vznikol problém uhlíkovej stopy (carbon footprint). Východiskom z tejto situácie by sa mohlo stať predovšetkým zdanenie všetkých dovážaných výrobkov obsahujúcich uhlíkovú stopu. Na druhú stranu, takýto krok by poškodil vzťahy s obchodnými partnermi EÚ z radu rozvíjajúcich sa ekonomík, ako už so spomenutou Čínou alebo Indiou.

Čo ďalej?

S príchodom magického roku 2020 Európska komisia začala rozvíjať plán o rozšírení tohto balíka, ktorého výsledkom bola dohoda lídrov 27 krajinách EÚ v roku 2014 o vyplnení cestnej mapy o nízkouhlíkovej politike do roku 2030. Tentokrát sleduje ambicióznejšie ciele, ktoré však ešte naplno nevyužili maximálny potenciál členských krajín. Plánuje sa zníženie emisií skleníkových plynov o 40% (v rámci ETS o 43% a mimo neho o 30%); a zvýšiť podiel OZE o 30% v porovnaní s úrovňou roku 1990. To znamená, že krajiny si stanovujú cieľ zavádzať zelenú energiu do distribučnej siete skoro dvojnásobným tempom. EK očakáva, že na splnenie tohto plánu do roku 2030 vynaloží 0,2% HDP EÚ, čiže zhruba 81 miliárd eur ročne. Cena emisných kvót bola zvýšená zo 16 na 30 eur, čo čiastočne môže stimulovať obmedzenie spaľovania uhlia. Správa spoločnosti Deloitte však tvrdí, že k prechodu z uhlia na iný energetický zdroj je potrebná cena v rozmedzí 35 až 45 eur.

Ak chcú európske krajiny v budúcnosti posilniť energetickú bezpečnosť a zároveň transformovať svoje ekonomiky smerom k menšej spotrebe fosílnych palív, musia buď zabezpečiť vytvorenie mechanizmov k rozvoju dostatku energie, alebo sa zamerať na znižovanie cien energie z obnoviteľných zdrojov. V oboch prípadoch by riešením problémov energetického balíka 2020 mohlo byť jeho prispôsobenie trhovým podmienkam, bez protekčných mier (neprimeraných dotácií), čo by ale priviedlo k totálnej zmene štruktúry terajšej stratégie.

Je potrebné zhodnotiť, že krajiny úspešne splnili nastavené ciele, s výnimkou nezáväzného cieľa o energetickej účinnosti, ale potenciál pre pozitívne zmeny nebol plne využitý. Ak chce EÚ stáť na čele iniciatív boja proti klimatickým zmenám, je nutné, aby predložila dlhodobejšie a ambicióznejšie stratégie. Prechod na hospodárstvo s nízkymi emisiami uhlíka sa bezpochyby odohrá v najbližších 50 rokoch, avšak musí byť detailne rozplánovaný a ekonomicky výhodný.

Nikolas Maskalík je študentom v Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov (MGIMO). Momentálne je v poslednom ročníku bakalárskeho stupňa Medzinárodných vzťahov (Diplomacia a Politika Blízkeho východu). Jeho sférou akademického záujmu je energetika a energetická diplomacia. V súčasnosti taktiež pôsobí ako stážista v Rozvojovom programe OSN (UNDP) pre Európu a Spoločenstvo nezávislých štátov.

Ďalšie k téme

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Firmy a inštitúcie EU Európska únia