„Tak na toto nemám, toto presahuje moje schopnosti.“ – povedal som si nedávno, keď sme s kamarátom plánovali cyklistický výlet – „Musíme zvoliť ľahšiu alternatívu.“
Naše telesné schopnosti naozaj nestačia na všetko. Ani duševné. Niekto nemá na jazyky, iný na matematiku a podobne. Môj kamarát, odborník v oblasti IT vždy hovoril, že poézia je niečo, čo je mimo jeho zmýšľania, čo nechápe, čo ho prevyšuje.
Inak to nie je ani v náboženskej oblasti. Niektoré veci chápeme, niektoré modlitby, či prikázania a pravdy sa naučíme. Ale je aj veľa vecí, ktoré nás presahujú. Transcendencia je v tejto oblasti priam normálna – veď sám Boh je taký. A náboženstvo je vzťah k Nemu.
Už starí Izraeliti sa stretali s vecami, ktoré presahovali ich ľudskú zmyslovú i historickú skúsenosť. Patril medzi ne i pokrm, ktorý požívali pri putovaní po púšti – manna. V úryvku z knihy Deuteronomium, ktorý sa dnes číta na rímskokatolíckej liturgii, sa dvakrát spomína tento presah: „… dával ti za pokrm mannu, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Pánových úst.“ (Dt 8, 3) Tento text nebol na dnešnú slávnosť vybraný náhodne. Pripravuje totiž súčasných, novozákonných veriacich, na základný postoj k Eucharistii – sviatosti Kristovho Tela a Krvi. Aj oni si musia na prvom mieste uvedomiť, že táto „vec“ ich presahuje. Je nad ich schopnosti rozumieť, chápať. Je mystériom – tajomstvom viery. Veria Kristovi, Bohu, že tento chlieb, toto víno, sa stávajú Jeho telom a krvou, Ním samým. Veria, aj keď všetko nechápu.
Potrebnosť tohto postoja vyplýva aj z Ježišovej „Eucharistickej katechézy“, teda z toho, čo o tejto sviatosti hovoril v synagóge v Kafarnaume po rozmnožení chlebov. Túto reč aj s jej okolnosťami nám približuje Jánovo evanjelium v 6. kapitole, úryvok z ktorej tvorí jadro dnešnej liturgie:
Ježiš povedal zástupom: Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ Židia sa hádali medzi sebou a hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.“ (Jn 6, 51-58)
Na celej Ježišovej reči je zaujímavé to, že neodpovedá na otázku „ako“ to urobí. Podľa mňa je dôvodom skutočnosť, že odpoveď je tak či onak mimo schopností chápania obecenstva. Veď toto je ešte viac „chlieb z neba“, než manna, o ktorej sme hovorili pred chvíľou. Tak to on sám hovorí v predposlednej vete. A tak Učiteľ hovorí hlavne o účinkoch a potrebe, o tom, čo je pod hranicou presahu, čomu môžu (a môžeme) rozumieť.
Uvedomenie si tejto skutočnosti by nám kresťanom (katolíkom, evanjelikom, reformovaným…) mohlo pomôcť aj vo vzájomnom priblížení, zjednotení. Napriek tomu, ako rozdielne Eucharistiu dnes chápeme. Ako inakšie vnímame Ježišovu prítomnosť v chlebe a víne. Lebo to, „ako“ je tam On prítomný, pravdepodobne nie je to najdôležitejšie. Pre nás je dôležitejšie, aby sme všetci s pokorou uznali, že toto „tajomstvo viery“ nás proste presahuje. A na druhom mieste je dôležité, aby sme vážne brali jeho pozvanie.
Slávenie a prijímanie Eucharistie je totiž prihlásením sa k vykúpeniu. K viere, že svojou smrťou na kríži – obetovaním svojho tela, vyliatím svojej krvi, nám otvoril brány neba. To vyjadruje aj tretia veta dnešného úryvku: „Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“
Áno – prijímanie Ježiša v chlebe a víne je prihlásením sa k jeho vykupiteľskej smrti. Je uznaním Jeho za Pána svojej večnosti. Je teda aj aktom pokory pred Ním. Vyjadrením svojej závislosti na ňom. A svojej dôvery k nemu. Dôvery, že vie, čo hovorí, keď nám káže jesť svoje telo, i keď samotnému premeneniu chleba a vína 100% nerozumieme. Ak sa však pred ním pokoríme, tak nám vôbec nevadí, že táto skutočnosť nás presahuje.
Ide teda o postoj dieťaťa, ktoré nerieši, ako ho otec uchráni, za čo ho rodičia uživia, prečo mu mama dáva tento liek, či stravu a pod. A oni mu to ani nevysvetľujú, veď by to i tak nepochopilo. A možno aj Ježiš myslel i na Eucharistiu, keď povedal: „Veru hovorím Vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.“ (Mk 10, 15)